Práve dnes uplynulo 15 rokov od ukončenia genocídy v Rwandě.  Snáď každý už počul o malej krajine v srdci Afriky. A takisto každý počul to slovo ...genocída... slovo, ktoré v nás vzbudzuje hrôzu. Hrôzu z toho, čo sme ako ľudské bytosti schopné urobiť inej bytosti.

Sto dní bezcitného a nezmyselného zabíjania, po ktorom zostalo milión mŕtvych a veľké množstvo bolesti.

Tábor rwandských uprchlíků v Zairu.

Nechcem tu však dnes rozpisovať celú dlhú históriu, ktorá viedla ku genocíde. Preto iba pripomeniem základné údaje. Kmeň Tutsi bol v čase kolonizácie Afriky Belgickou vládou uznaný ako vyššia kasta, ktorá je nadriadená kmeňu Hutu. Po určitom čase, požadovali Tutsi väčšie právomoci a vtedy začala Belgická vláda podporovať príslušníkov kmeňa Hutu. Každý obyvateľ Rwandy dostal nezmyselnú etnickú kartu. Nezmyselnú preto, lebo nik nedokáže rozlíšiť rysy Hutu od Tutsie. Nezmyselné preto, lebo za celé stáročia dochádzalo k zmiešaným manželstvám a preto „typické“ črty oboch kmeňov splynuli. Boli to práve tieto karty, ktoré neskôr umožnili systematické vyvražďovanie. Každý Tutsi, každý, kto nemal kartu pri sebe a nemohol dokázať, že patrí k „vyvoleným“ Hutu, bol zavraždený. Ženy a dievčatá boli znásilňované veľmi brutálnym spôsobom. Celá táto stodňová hrôza ale ostala mimo záujem „civilizovaného sveta“. Možno veľa z vás videlo film Hotel Rwanda a tak máte aspoň malú prestav, čo sa tam vtedy dialo.   

Ja by som však chcela napísať o osobe, ktorá tomuto šialenstvu čelila každý deň tejto genocídy. Človek, ktorý je pre mňa veľkým hrdinom. Generál Roméo Dallaire. Vojak, politik, spisovateľ a hlavne humanista.

Roméo Dallaire bol v čase genocídy veliteľom mierovej misie OSN v Rwande. Do Rwandy prišiel niekoľko mesiacov pred vypuknutím genocídy a veľmi rýchlo sa zorientoval v situácii, ktorá tam vládla. Stretával jednotky Interahamwe (preklad – tí, čo bojujú spolu) v uliciach hlavného mesta Kigali a videl strach ľudí pred nimi. Konflikty medzi privilegovanými Hutu a menšinovými Tutsie boli čoraz častejšie.

Dallaire niekoľkokrát upozorňoval OSN, že v Rwande sa niečo chystá. Po zistení, kde sa nachádzajú sklady so zbraňami a mačetami, napísal OSN o pláne zbrane zabaviť.

Prišiel príkaz: Nezasahovať!

V tom čase mal Dallaire k dispozícii 2500 vojakov na mierovej misii. V ten osudný deň, 6.4.1994, v deň, keď bolo zostrelené lietadlo prezidenta Habyarimana jednotky Interahamwe uzavreli okolité cesty. Dallaire ihneď vyslal 10 vojakov  na ochranu ministerskej podpredsedníčky Agathe Uwilingiyiman, o ktorej predpokladal, že by mohla viesť dočasnú vládu. Bohužiaľ podľa Interahamwe patrila ministerka k umierneným Hutu a preto bola na zozname smrti.  Ministerka a jej rodina bola zavraždená vo vlastnom dome. Príslušníci Hutu zároveň moc dobre vedeli, ako najviac zasiahnu OSN. Svetu bolo jedno, že sa začalo s vraždením Rwanďanov. Ale bieli vojaci, to je už o ničom inom. Všetkých desiatich vojakov zavraždili a generál Dallaire už nemohol zabrániť Belgickej vláde stiahnuť vojakov z Rwandy. Napriek tomu, že Dallaire žiadal o 5000 vojakov na posilnenie misie, OSN urobila presný opak, vojakov stiahli a ponechala iba 270 vojakov na celú krajinu. Dallaire a jeho vojaci každý deň vyrážali do ulíc a snažili sa zachrániť čo najviac ľudí. Pritom všetci Hutu vedeli, že pred Dallairom a jeho vojakmi ich chráni sama OSN tým, že odmietli definovať to, čo sa dialo v Rwande ako genocídu. Z tohto dôvodu nesmeli vojaci OSN zasiahnuť do „konfliktu“.  Roméo Dallaire bol vojak a ako vojak mal plniť rozkazy nadriadených a nezasahovať. Napriek príkazu „z hora“, aby opustil Rwandu, odmietol tento príkaz poslúchnuť a zanechať Rwanďanov napospas ich osudu.

Aj keď jeho právomoci neboli v podstate žiadne, dokázal on a jeho vojaci ochrániť 32 000 ľudí na futbalovom štadióne. Ak toto dokázalo 270 vojakov, koľko by toho dokázalo požadovaných 5000 vojakov? Došlo by vôbec ku genocíde, keby Francúzska vláda necvičila bojovníkov Hutu? Došlo by k tomu keby sa cez anglickú firmu nenakúpilo 50 000 mačiet? Neviem odpovede. Neviem ani, ako môžu žiť v mieri vrahovia a obete vedľa seba. A predsa, každý deň žijú bok po boku. Súdny systém je pomalý a nie moc účinný. Tisíce vrahov sa tiesni v malých a preplnených väzniciach. Veľa z nich je presvedčených, že neurobili nič zlé. Iba poslúchali príkazy. Niektorí vraždili z presvedčenia, iní z donútenia. Ak Vám hrozia, že vyvraždia Vašu rodinu, ste schopní čohokoľvek. Aj zobrať zbraň do rúk a obrátiť ju proti nevinnému. Niektorí sa z väzenia dostali tak, že im odpustili rodinní príslušníci ich obetí. Situácia v Rwande sa pomaličky vracia k „normálu“. Napriek pozitívnym správam ale netreba zatvárať oči pred pravdou. Neustály strach v ľuďoch, že sa tá hrôza zopakuje. Táto genocída nebola prvá v histórii Rwandy. V minulosti dochádzalo k „menším“ ale predsa... Dúfam len, že bola posledná.

Preto by som rada odporučila každému, aby si pozrel dokument aj hraný film Shake hands with the devil (Podať si ruku s diablom).

Slová Roméa Dallaira vystihujú všetko:

„Viem, že existuje Boh, pretože v Rwande som si potriasol rukou s Diablom.“

Celý svet si zakryl oči pred tým, čo sa v Rwande dialo.  Svet bol ochotný pomôcť, až keď  jednotky RPF (Rwandská vlastenecká fronta) pozostávajúce z Tutsie bojovníkov prenikli do hlavného meste Kigali a prevzali moc nad krajinou. Televízne štáby zrazu prinášali správy o tom, ako z Rwandy utekajú státisíce ľudí z kmeňa Hutu pred strachom z pomsty. Títo utečenci však neboli typickí utečenci pred povstalcami. Veľké množstvo z nich boli vrahovia. Vrahovia miliónu mužov, žien a detí. Vrahovia Tutsie a umiernených Hutu.  Ak však chceme hľadať vinníkov musíme sa pozrieť aj do celého zvyšku sveta.  Strach USA pred ďalšou neúspešnou misiou, strach OSN zakročiť, možnosť veta... alebo iba obyčajná ľahostajnosť. Čo z toho môžeme sami sebe opakovať ako dôvod, prečo OSN nezasiahlo?  Siahodlhé debaty v USA o definícii genocídy umožnili jednu z najhorších genocíd v histórii ľudstva.

Jediná cesta von z utrpenia vedie cez odpustenie a porozumenie. Jedine aktívnym nenásilím môžeme apelovať na vlády, aby pracovali v náš prospech. Jedine láskou jeden k druhému môžeme zmierniť bolesť. Jedine tak máme ako ľudstvo nádej. A tá vraj umiera posledná. A preto, to nevzdávam.

Kata Lizuchová, Humanistické hnutí